Domov

Rybička, ktorá sníva o opustení akvária - ľudská bytosť. Stojí tu na zdanlivo pevnej zemi. Všetky jej túžby vychádzajúce z jej srdca a poznanie do určitej miery, kým v skutočnosti je, zapríčiňuje uskutočnenie sledu udalostí. Navonok, ale aj vo vnútri. Najskôr má v sebe paniku, ktorá je dôsledkom strachu púšťania sa starých vzorcov, strachu z neistoty, čo bude následovať. Potom prichádza smútok a uvedomenie si svojho strachu. Tento smútok nám znova dáva výrazne najavo, že sme tu na Zemi sami za seba, no zároveň sa nám zosilňuje náš vnem spojitosti s univerzom. Je to zmes pocitov a cítení, ktoré sú v nás, no je to najmä úľava a pokora, ktorá všetkým pocitom dodáva hĺbku.

Po vnútornom upokojení prichádzajú spomienky na situácie za posledných pár rokov a pred očami nám vzniká ďalší kus mozaiky, o ktorom sme ani nevedeli, že tam môže byť. Ukazuje sa nám cesta, kadiaľ sa môžeme vybrať, kadiaĺ bytosť rybička môže kráčať. Ukazujú sa nám nové ciele, ktoré sme si nevedomky kedysi stanovili a zi...

[ Čítať ďalej ]

Isté čínske príslovie hovorí, že ak nevieme kam kráčame, je jednou ktorou cestou sa vyberieme. Otázka znie, ak si žiaden cieľ nestanovíme, k čomu sú naše starosti? K čomu sú naše skúšky života? Načo sa trápime a prečo vôbec? Možno je to preto, aby sme zosilneli, viac sa pozreli do seba a zistili, kto vlastne sme. Možno až potom si stanovíme ciele. Problém ale je, drvivá vätšina cieľe vôbec nemá, resp. málo kto má ciele, ktorých sa drží a vytrvalo za nimi kráča. A toto je obraz ľudstva. Tápe od jednej steny akvária ku druhej. Mylsím si ale, že jestvuje spôsob, ako sa z takéhoto kvária dostať. Taký Nemo do dokázal *18*

. Ale rovnako aj u nás ľudí to chce odvahu a ochotu vyčleniť sa, vystúpiť z nezmyselného radu a objaviť svoju individualitu.

Nepoznáme tento svet, naše vnútro, nevieme kým vlastne sme. Nemyslím na rôzne inkarnácie, ktoré sme si prežili, ale našu podstatu, Božiu esenciu, ktorá je v nás,...

[ Čítať ďalej ]

Mojím životným cieľom je byť šťastným človekom. Pre každého je šťastie niečo iné. Ja osobne neviem, čo ma urobí šťasným, ale cítim ten pocit, ktorý si každý deň navodzujem do takej miery, do akej vládzem. Šťastie je životný postoj, vnútorný postoj človeka, stav mysle. Môj pohľad. Tieto pocity následne priťahujú situácie, lepšie povedané, na základe týchto pocitov začínam konať a postupne sa mi darí tvoriť v tej danej činnosti, či už v práci, alebo doma v rodine. Je to ako reťazová reakcia. Keď ju raz spustíš, zrazu to ide. Len nazačiatku sa musíš nadrieť, kým pomocou drievka rozložíš oheň. Jeho udržiavanie je už oveľa jednoduchšie a prináša radosť, teplo a svetlo. Začal som teda hlavou, potom prišli činy a vytrvalosť. Čím dlhšie prikladám jedno polienko za druhým, tým je mi to prirodzenejšie a pahreba sa stále rozrastá a oheň sa už len tak sám neuhasí. Veziem sa v rozbehnutom vlaku, nesiem sa na vlne... paráda.

Keď som sa po nejakom čase pýtal sám seba, ako som to vlastne dokázal, uvedomil...

[ Čítať ďalej ]