Rybička, ktorá sníva o opustení akvária - ľudská bytosť. Stojí tu na zdanlivo pevnej zemi. Všetky jej túžby vychádzajúce z jej srdca a poznanie do určitej miery, kým v skutočnosti je, zapríčiňuje uskutočnenie sledu udalostí. Navonok, ale aj vo vnútri. Najskôr má v sebe paniku, ktorá je dôsledkom strachu púšťania sa starých vzorcov, strachu z neistoty, čo bude následovať. Potom prichádza smútok a uvedomenie si svojho strachu. Tento smútok nám znova dáva výrazne najavo, že sme tu na Zemi sami za seba, no zároveň sa nám zosilňuje náš vnem spojitosti s univerzom. Je to zmes pocitov a cítení, ktoré sú v nás, no je to najmä úľava a pokora, ktorá všetkým pocitom dodáva hĺbku.

Po vnútornom upokojení prichádzajú spomienky na situácie za posledných pár rokov a pred očami nám vzniká ďalší kus mozaiky, o ktorom sme ani nevedeli, že tam môže byť. Ukazuje sa nám cesta, kadiaľ sa môžeme vybrať, kadiaĺ bytosť rybička môže kráčať. Ukazujú sa nám nové ciele, ktoré sme si nevedomky kedysi stanovili a zisťujeme, že sme za tých pár rokov spravili kopec práce, ktorá nás k nim nasmerovala a začala približovať. Je načase sa vedome na tieto ciele orientovať. Plne si uvedomovať, že k nim kráčam a všetko čo sa okolo mňa deje, sú vlastne kroky k týmto cieľom. Nádhera. Neskutočná dômyselnosť vesmíru, nášho stvoriteľa, naša, sa prejavuje ako zázračná Aladinova lampa, ktorá nám plní všetky naše priania. Úžasné.

Celý tento proces má v sebe jednu zásadnú vec, bez ktorej by sa rybička človek nikam nepohla. Je to rozhodovanie sa srdcom. Je to odvaha prjímať rozhodnutia, ktoré môžu byť pre okolie často nelogické, vybočujúce z bežných vzorcov spoločnosti, no sú v súlade s naším srdcom. Sú to naše rozhodnutia, náš život. Sú veľmi dôležité. Musia byť v súlade s našim vnútrom, ináč by rybička plávala stále dookola. Je nutné žiť zo srdca, ináč to nejde, ináč je život v ľudskej schránke skoro zbytočný, stagnujúci.

Okamih vedomia, vedomého vedomia je tu a máme tú možnosť pozerať sa na svoj život ako divák a herec v jednom. Začína ku nám prichádzať poznanie, že sa sami na seba dívame a pozorujeme sa. Pozorujeme, ako sa krásne vyvýjame a spájame sa s naším ja, ktoré čaká na našu čiastočku. Tá na sebe neúnavne pracuje, aby obohatila svoj celok a doplnila chýbajúce časti informácií, skúseností, ktoré potrebuje k svojmu ďalšiemu vývoju. Stretávanie sa so samým sebou prináša rybičke človeku upokojenie, vedenie a silu, ktoré rastú úmerne s úrovňou spojenia so samým sebou.

Všetká tá práca čiastočke príchádza teraz ako nutnosť. Rovnako sa pozrerá zrazu aj na to, že pravou odmenou nie je dosiahnutie cieľa na pozemskej úrovni, ale je ňou silnejšie spojenie so samým sebou. To sa zosilňuje tým, akou mierou žijeme srdcom. Prichádza poznanie, že všetky výhody hmotného sveta, ktoré nás robia slobodnješími, sú skutočne len vedľajsím efektom. Pravá hodnota tohto žitia, nájdenie Zlatého Grálu, sa odohráva v nás a v našom ja spojeného s univerzom.

Tak už z toho akvária vylez a neboj sa že sa udusíš Lebo jednému by z tých štyroch stien aj preplo ... o tej mútnej vode a sračkách (s prepáčením) nehovoriac ... A kľudne mi povedz, že som nepochopila Tvoje "hlboké myšlienky" a že si nad vecou. Ti ja toho zdržím už celkom dosť

Je to krásne. prvé 3 odseky máš zjavne prežité.

Len posledné 2 odseky ukazujú iba názory a že nerozumieš kto si. Keď sa pozoruješ, keď upieraš pozornosť na pozornosť samotnú.... ako môžeš vidieť všetky tie haluze? Ako sa môže vyvýjať čisté bytie?

Hm. Všetci máme toho dosť prežitého ... každý to svoje. Mojim komentárom som chcela povedať len toľko, že od kedy Ťa čítam na tomto fóre, stále točíš o tom istom. Inak. Ak by si rozumel tomu čo píšeš, tak by si to nepísal ... A ešte by sa to dalo povedať aj viackrát inak , ale ... Čo myslíš, že si povedal niečo nové, úžásné, výnimočné ? Niečo, čo je mimo nášho chápania ? Jeden by sa len pousmial ... Ja to nie som.