stručne: dvaja horolezci sa vybrali zdolať horu, na ktorú sa po nich už nikto potom nemal odvahu vybrať.
Joe si pri zostupe zlomil nohu, a Simon ho nakoniec po skutočne nadľudskom snažení o záchranu ich oboch z lana odrezal. prežili obaja...

Reflexia na film. Alebo na život? Názov filmu mi na začiatku unikol, a názov života... ten sa mení. S každým dňom, minútou, s každou chvíľou, ktorú prežívame, má iný odtieň, inú farbu, inú vôňu a inú chuť. Je veľmi ťažké, dokonca nemožné ho zachytiť, pretože moment, ktorý práve nazveme a prisúdime mu príslušné adjektívum, sa okamžite stáva spomienkou, a už je tu iný, ďalší. V snahe pomenovať to, čo žijeme – snáď kvôli zúfalej potrebe istoty, ktorá je človeku tak vlastná – nám uniká každý ďalší bezprostredne nasledujúci okamih, pretože sme si ho jednoducho nevšimli.
Joe prežil. Aj Simon prežil. Prežili obaja, napriek všetkému, čo sa stalo, ako sa to stalo, napriek všetkému, čo kto urobil alebo neurobil. Alebo práve preto.
Je ľahké odsúdiť Simona za odrezané lano. A príliš prvoplánové. Ľudia potrebujú “dobré” pravidlá, potrebujú veriť a vedieť, že svet je dobré a bezpečné miesto. A tak si ich vytvárajú. Každý podľa svojich ( a určite podľa tých svojich najlepších ) kritérií. Keďže sme ľudia, aj naše kritériá sú prirodzene ľudské. Podľa ľudských zákonov je hanba opustiť kamaráta v núdzi, nepomôcť znamená vystaviť sa odsúdeniu nielen ostatných, ale aj seba samého.
Hoci nie som kresťanka, vezmem si na pomoc prvé prikázanie z Desatora: “ Miluj blížneho svoho ako seba samého”. Simon ho neporušil. Kde je rozdiel medzi “jeho“ životom a životom “druhého”? Je to stále ten istý život, stále ten istý prejav “niečoho”, ... iba inak oblečený, s iným menom, farbou pleti či iným osudom.
Rozumiem Joovi, prečo Simonovi po tom všetkom povedal, že by urobil to isté. Po tom, čo prežil, verím, že by to urobil. Predtým? Neviem.
Vo vypätých, hraničných situáciách sa ľudia stávajú inými – dovolím si povedať, skutočnejšími. V situáciách, nad ktorými už skutočne nie je možné mať kontrolu, ktoré sa dejú sa mimo našich želaní, v takých, ktoré sme nikdy neočakávali... Múdre náboženstvá vo svojich múdrych knihách snáď všetky, bez ohľadu na to, ako nazývajú predmet svojej viery, uvádzajú ako cestu k šťastiu a pokoju “ vzdanie sa “, po ktorom príde pokojná odovzdanosť. Celý svoj život hľadáme spôsob, ako to urobiť.
A potom príde chvíľa, okamih, niečo sa stane a my sa ocitneme úplne bez síl, bez prostriedkov, nepripravení, všetky doterajšie istoty zmizli a napriek tomu sme stále tu. Cítime, že nás “niečo” vedie, nesie... Minútu po minúte, deň po dni. Každá ďalšia zvládnutá maličkosť je zrazu omnoho dôležitejšia než akákoľvek veľkolepá vec predtým, aj obyčajný krok vpred napriek zlomenej nohe znamená v tú chvíľu možno úplne všetko.
A keď robíme ten krok, niekde vnútri cítime, že nie je celkom náš.
Podľa mňa to takto mohol cítiť Joe, keď povedal, že to, čo dokázal, sa vlastne dokázať nedalo. A mohol to takto cítiť aj Simon, keď napriek všetkým svojim naozaj ľudským hodnotám to lano prerezal. Vo chvíli, keď sa Joe rozhodol napriek všetkému zlaniť dole priepasťou, hoci možno tam nebolo nič, len sneh a tma, vo chvíli, keď Simon prerezal lano napriek tomu, že vedel, že možno zabíja kamaráta... Dokázali ísť proti ľudským istotám, pravidlám a zákonom, proti všetkému doposiaľ známemu a overenému , pretože v tej chvíli pre seba nemali žiadnu inú možnosť. Odovzdali sa tomu, čo príde, bez ohľadu na to, aké to bude. Mali len tento moment, svoje tu a teraz. Nebol čas pýtať sa kam to povedie a správna odpoveď neexistovala.
Každý to dokáže. O tom som presvedčená.
Je mi len ľúto, že na takéto stretnutia s tým “niečím” potrebuje človek väčšinou zažiť bolesť, strach, potrebuje zažiť úplnú bezmocnosť a zúfalstvo, aby bol doslova “nechaný” na pospas bez “svojej” sily,plánu alebo smeru.
Už sa nepýtam, prečo. V snahe nájsť odpoveď by som možno zabudla vytiahnuť zapadnuté autíčko spod skrinky ;o) "