Isté čínske príslovie hovorí, že ak nevieme kam kráčame, je jednou ktorou cestou sa vyberieme. Otázka znie, ak si žiaden cieľ nestanovíme, k čomu sú naše starosti? K čomu sú naše skúšky života? Načo sa trápime a prečo vôbec? Možno je to preto, aby sme zosilneli, viac sa pozreli do seba a zistili, kto vlastne sme. Možno až potom si stanovíme ciele. Problém ale je, drvivá vätšina cieľe vôbec nemá, resp. málo kto má ciele, ktorých sa drží a vytrvalo za nimi kráča. A toto je obraz ľudstva. Tápe od jednej steny akvária ku druhej. Mylsím si ale, že jestvuje spôsob, ako sa z takéhoto kvária dostať. Taký Nemo do dokázal . Ale rovnako aj u nás ľudí to chce odvahu a ochotu vyčleniť sa, vystúpiť z nezmyselného radu a objaviť svoju individualitu.

Nepoznáme tento svet, naše vnútro, nevieme kým vlastne sme. Nemyslím na rôzne inkarnácie, ktoré sme si prežili, ale našu podstatu, Božiu esenciu, ktorá je v nás, ktorou sme každý jeden sám. No a všetko čo je neznáme, je pre dnešného človeka "nebezpečné". Nebezpečné v zmysle, že sa bude musieť vzdať zabehnutých vzorcov, ktoré si tak starostlivo nahromadil. Rovnaké to je pri viere. Koľko ľudí, ktorí boli vychovávaný v určitej viere a sú s ňou celý život úplne stotožnení, dokáže pripustiť, že všetko môže byť inakšie a svoju vieru reálne prehodností? Určite existujú, ale je ich veľmi málo. A keď zámienkou pre všetky veľké svetové konflikty bola práve viera, ktorá funguje tiež na základe vzorcov, ktoré sme si nechali na seba nalepiť, akú šancu má človek, že sa niečo v jeho vnútri môže zmeniť? Príde vnútorná vojna, ale záruku, že bude lepšie mu nikto nedá. Podvedome sa do tohto jednoducho vätšina ľudí ani len nepustí. Radšej budú trpieť vnútorný "komunizmus", alebo iné zriadenie, ktoré mu prináša ilúziu istoty.

Zopakujem otázku, kam teda kráčame? Jednotlivci ale aj ľudstvo ako také. Kde sa točíme dookola, kto nás to drží v akváriu? Dokonca je nám pri určitom uvedomení si samého seba podsúvaná myšlienka, že to my sami sa obmedzujeme. Že my sami si vytvárame v tomto akváriu karmický dlh a tak sa dookola rodíme. Sú však tieto podmienky na Zemi, tým myslím spoločnosť, štádium ľudstva skutočne školou, ktorá sa dá absolvovať úplne celá, alebo donekonečne budeme opakovať jeden a ten istý ročník, prípadne keď sa začneme búriť, tak vyšší? A koľko ročníkov má táto škola? Kde je ten okamih, kedy odmaturujeme? Jestvuje? A keď sa nám predsa len podarí odmaturovať, nepôjdeme na vysokú? A keď skončíme vysokú, nepresvedčia nás, že by bolo dobré si spraviť ďalšiu a ďalšiu? Toto celé ma privádza k myšlienke:

Čo ak je všetko úplne inakšie?

Mojím cieľom je, ako som už spomenul pri predchádzajúcom článku, že chcem byť šťastný. Stanovil som si niektoré ciele, ktoré postupne dosahujem a teší ma, že mi všetko vychádza tak, ako si to tvorím vo svojich myšlienkách. Moje úspechy ma ženú ďalej. Patria medzi ne aj duchovné. Tu som ale zatiaĺ stále opatrný, pretože stále patrím do populácie, ktorá sa bojí pustiť starých vzorcov. Niektoré sa mi darí identifikovať a postupne ich prestávam používať, resp. som niektoré prestal používať, no je ich určite ešte dosť veľa neobjavených, pretože stav osvietenia zatiaľ neprišiel

Plávam si tu ako rybička v akváriu a hľadám cestu von. Vyskočiť sa bojím, pretože by som umrel, ako mi to všetci hovoria a tak sa pozerám iným smerom. Nie cez sklo von, ale cez srdce. Začínam si uvedomovať, kto v skutočnosti som, svoju jedinečnosť, svoju Božskú podstatu a individualitu zároveň. Zisťujem že rybička je len schránka a tak sa prestávam báť smrti, pretože viem, že tu budem večne, kým sa možno niekedy nestane niečo, čo nedokážem ovplyvniť. Moja cesta von z akvária sa teda môže začať. Otvára sa viacej možností, pretože si začínam uvedomovať, že to čo mi hovoria ostatní, nemusí byť pravda. Možno je pod akváriom voda, alebo možno dokážem dýchať aj mimo akvária, aj keď je to pre 95% ľudí totálna hlúposť a čistá sebevražda. Možno stačí násť len spôsob, ako dýchať mimo akvária. Veď sme bytosti, ktoré sú zároveň stvoriteľom. Možno sú len naše schopnosti skryté v nás. Nájdem ich, použijem a možno budem aj lietať. Veď predsa lietajúce ryby existujú a aj vtáky lietajú a ponárajú sa. Toto je môj cieľ. Nájsť v sebe skryté danosti, ktoré ma skutočne dokážu oslobodiť a budem môcť akvárium raz a navždy opustiť a nikdy sa doň nevrátiť. A tí, ktorí nám toto akvárium vytvorili už nebudú schopní vytvoriť pre nás ďalšie, pretože máme rovnakú podstatu a rovnakú silu. A možno sa poučia, če ich odvrátenosť od bytia bola "slabomyselnosť" a vrátia sa k láske. Možno to je našou úlohou, zmyslom tejto planéty, zmyslom ľudstva.

Pláva si rybička v akváriu a zrazu vyletí ako vták. V rovnakom okamihu sa mení na vtáka, ktorý vyletí do hôr a dýcha čerstvý lesný vzduch. V zápätí sa mení na človeka, ktorý dokáže dýchať pod vodou, ako rybička, lietať ako vták. Rybička, vták, človek, jedna bytosť zrazu mizne. Len tak sa odoberie niekam inam. Keď chce, tak si zalieta ako vták, zapláva ako delfín alebo sa prejde po lúke bosými nohami a vychutnáva si maliny, ktoré na nej rastú.