WhiteWolfSixov cestopisník

O tom ako prestalo pršať v daždivom Seattle, o kvitnúcich stromoch a o ceste po stopách Indiánov do Olympic Mountains
Minulý rok (2004) som sa koncom marca vybral do USA, kde som sa po skončení pobytu v (štát ) rozhodol navštíviť priateľa Stevena, ktorý žije v . Po niekoľkých návštevách Slovenska sa Steve rád podpisoval menom Števo

Seattle je hlavné mesto štátu , ktorý sa rozprestiera na severozápade Spojených štátov, na severe susedí s . Je to známe mesto predovšetkým svojim obchodom s , Čínou, a inými ázijskými krajinami, ktoré dovážajú svoj tovar do USA na obrovských nákladných lodiach. Práve preto je prístav v Seattle je najväčší čo do počtu preloženého tovaru. Ďalším nemenej dôležitým priemyselným odvetvím v Seattle je letectvo, pretože je domovom jednej z najväčších leteckých spoločností, Boeing. Keďže mesto , kde sídli softwarový gigant Microsoft, leží neďaleko Seattle, nájdete tu mnoho ďalších známych softwarových firiem.

Ešte pred cestou do Seattle ma ľudia upozorňovali na to, že toto mesto podobne ako je večne daždivé. Asi aj preto je Seattle kolískou mnohých hudobných skupín (napr. alebo ), ktoré začínali v garážach svojich domov, rovnako ako je tomu v Londýne.

Po šiestich hodinách strávených v lietadle letiacom z (pozor nie je to isté ako štát Washington) som podvečer pristával v uplakanom Seattle. Cesta autom z letiska bola zaujímavá a vytvárala veľký kontrast oproti mojim predchádzajúcim zážitkom, ktoré som si priniesol z pobytu tichom v horskom prostredí Monroeovho inštitútu. Už samotná osemprúdová diaľnica pôsobila monumentálnym dojmom a keď sa k tomu pridali mrakodrapy čnejúce do výšky akoby sa chceli dotknúť samotných hviezd, môj pocit sa zmenil v nemý úžas.

Steve ako aj väčšina Američanov býval v drevenom dome, tento však bol viacbytový dom, čo bolo trochu netradičné. Po dlhej ceste som bol vyhladnutý a tak sme šli na večeru, kde som sa mal stretnúť so Stevovými priateľmi v malej africkej reštaurácii. Keď sme tam prišli, privítal nás majiteľ reštaurácie, ktorý Steva a jeho priateľov dobre poznal, boli to jeho stáli zákazníci. Večera v kruhu Stevových priateľov bola veľmi srdečná. To, že som zo Slovenska u nich nevyvolalo žiadne prekvapenie, skôr úprimný záujem. Prekvapenie som zažil ja, keď jeden z prítomných pánov vytiahol fotoalbum, v ktorom mi ukazoval svoj pobyt vo Vysokých Tatrách! Veľmi si pochvaľoval návštevu Slovenska pred dvomi rokmi a tak sme nahovárali aj ostatných na návštevu Európy a Slovenska zvlášť. Neskoro večer, keď sme sa vrátili dobre najedení všakovakých afrických dobrôt, ktoré som však nestíhal podrobnejšie vnímať, som skúsil zavolať domov. Ja som sa chystal vyčerpaný do postele, no na Slovensku práve začínal nový deň, pretože posun bol 9 hodín.

Ráno som sa zobudil dosť zavčasu, neprispôsobený časovému posunu (3 hodiny) medzi východným a západným pobrežím USA. Zobudil som sa do nádherného slnečného dňa, ktoré prialo mojim plánom navštíviť čo najviac miest v Seattle počas môjho krátkeho pobytu. To som ešte netušil, že takéto počasie mi bude priať celý čas. Až posledné ráno, keď som odchádzal na letisko, pršalo tak akoby chcelo počasie dohnať zameškaný čas.

Najväčší úžas a hrejivý pocit zároveň vo mne vyvolal pohľad na nádhernú sviežu zeleň a kvitnúce stromy , na ktoré zvykneme u nás čakať až do mája. Vzduchom sa šírila omamná vôňa oleandrov. Nešlo mi to nejako do hlavy, však sme boli na úplnom severe USA a jar tu evidentne prišla omnoho skôr než na Slovensku. Potom som si však uvedomil, že zemepisnou šírkou je severozápad USA oveľa južnejšie než sme my. Ľudia si pri svojich domoch sekali trávniky a tak tu zelená tráva rástla už aspoň dva týždne pred mojim príchodom.


Po stopách indiánov na ceste do Olympic Mountain
Steve je environmentalista, v minulosti stál pri zrode , dnes robí nezávislého konzultanta pre rôzne eko-projekty. V čase, keď som ho navštívil, pracoval pre neziskovú organizáciu, ktorá sa snažila vrátiť lososy do ich pôvodného prostredia, ktoré opustili z dôvodu znečistenia vodných zdrojov. Lososy sú veľmi citlivé na čistotu vody, v ktorej žijú. Stevova práca bolo monitorovanie kvality vody v rôznych oblastiach v blízkosti a tak sme sa v slnečné nedeľné ráno vybrali na okružnú jazdu po kontrolných miestach, kde boli nainštalované monitorovacie zariadenia. Netušil som aké prekvapenie ma bude čakať...

Sadli sme do auta a vydali sme sa smerom do . Keď sme sa v meste dostali na diaľnicu, kde jedným smerom bolo 6 pruhov a opačným tiež, ostali mi ústa v nemom úžase otvorené . Hneď som sa pýtal Steva na maximálnu povolenú rýchlosť na takejto ceste a po prepočte z míľ za hodinu na kilometre za hodinu som dospel k záveru, že je to 110 km/h! Nuž, naši cestní piráti by asi neboli veľmi nadšení

Aj napriek tomu, že bol len marec, po asi 10 minútach jazdy som bol celý premočený od potu. V čase, keď sa u nás lyžuje, sme my zniesli tričká s krátkym rukávom. Tacomou sme prešli pomerne rýchlo a odbočili na vedľajšiu cestu, ktorá smerovala do hôr. Monotónny zvuk motora a moja únava z časového posunu sa podpísali pod moje zdriemnutie , ktoré prerušilo náhle zastavenie auta. Spýtal som sa Steva, či sme už na mieste, kde monitoruje kvalitu vody. Bol som prekvapený, keď mi odpovedal záporne. Vysvetlil mi, že mi chce cestou ukázať projekt, na ktorom pracoval v minulosti.

Názov projektu som si čoskoro prečítal na drevenej tabuli – (voľne preložené: Projekt ochrany močarísk kanála Hood) pri mestečku Belfair. Cieľom projektu bolo návrat prirodzených močarísk, ktoré boli vysušené zásahmi ľudí v minulosti. Samozrejmosťou projektu bol náučný chodník, pre žiakov a študentov z blízkeho či vzdialeného okolia. Aj počas našej návštevy sa úzkym dreveným chodníčkom prechádzali rodinky s malými deťmi, ktoré mali možnosť obdivovať krásu divej krajiny.


Priestor v projekte získali aj umelci, ktorí vytvorili sochy z kmeňov stromov, ktoré boli obeťou dávneho polomu. Asi 5 – 6 ročné deti behali okolo baviac sa tým, ktoré skôr objaví umne skrytú sochu. Mne sa v tom krátkom čase podarilo nájsť pár medveďov, huncútsky vykúkajúcich z jedného ulomeného kmeňa.

Asi tak po hodine príjemného nasávania čerstvého horského vzduchu sme znovu nasadli do auta a vydali sa na ďalšiu cestu. Našťastie predošlé zdriemnutie a relaxujúca prechádzka v močarinách ma tak osviežili, že spánok už neprichádzal do úvahy. Po krátkej chvíli sme zastavili pri malom potôčiku. Spolu so Stevom sme sa prebrodili riedkou húštinou priamo k potoku, Steve zalovil rukou a vytiahol krátky drôt, na konci ktorého bolo priviazané monitorovacie zariadenie tvaru väčšieho pera! Vypleštil som oči znovu a hneď som vyzvedal, čo to je.

Dozvedel som sa, že je to elektronický snímač látok nachádzajúcich sa vo vode, ktorý v zvolených intervaloch zaznamenával údaje do svojej pamäte. Zariadenie bolo schopné v 30 minútových intervaloch zaznamenávať údaje celý mesiac Po príchode domov Steve obal vyčistil, nasunul na čítacie zariadenie a dáta prekopíroval do počítača. Kde sú časy behania so skúmavkami a chemikáliami do terénu

Po odmontovaní zariadenia sme nasadli do auta a pokračovali v našej ceste. Keď bol Steve pred rokmi na Slovensku, ako dar nám priniesol údeného aljašského lososa. Bola to taká pochúťka, že okamžite ako som sa dostal do Seattlu, som sa Steva pýtal kde by som ho mohol kúpiť. Len sa usmial a čosi zamrmlal, že kúpime neskôr lepšieho. To neskôr práve nadišlo, pretože sme po celej tej ceste, ktorá trvala už niekoľko hodín, poriadne vyhladli. Už som bol mierne nervózny, pretože sme boli hladní v horách, kde najbližšia osada mohla byť niekoľko sto kilometrov. Samozrejme, že som dôveroval môjmu spoločníkovi, že vie kde sa najeme. Za chvíľu mi zahlásil, že sa blížime do indiánskej osady, kde predávajú najlepšieho čerstvo údeného lososa. Po pár metroch sa objavili otlčené drevené domčeky, ktoré mi pripomínali Rómske osady na východe Slovenska. Vstúpili sme do obchodíku so zmiešaným tovarom a rovno sme zamierili k boxom s chladeným . Mali ich tam niekoľko druhov, pripravených v rôznom korení alebo len čisto údené. Kúpili sme si dva druhy (jeden s korením), nasadli do auta a počas jazdy len tak bez prílohy, bez chleba zajedali lososa lososom. Nebolo väčšej pochúťky...

O jurte pre ekológov a jednonohej čajke
Po ďalších kilometroch jazdy autom sme sa dostali do oblasti, ktorá mi pripomínala oblasť okolo Senohradu. Zabočili sme ku jazierku, odkiaľ sme vytiahli ďalšie meracie zariadenie. Steve ma upozornil, aby som sa rozhliadol po okolí, či tam nenájdem niečo netradičné. Ako som sa rozhliadal, tak som sa rozhliadal, no nič som nezbadal. Len sa pousmial a viedol ma do kopca, popri tabuli , len pár metrov od cesty ktorou sme tam prišli.

Za kríkmi stála jurta postavená z nepremokavej celtoviny. Bolo to výukové centrum pre študentov ekológie z miestnej univerzity.

Bolo to naozaj ekologické „pracovisko“, pretože malo vlastný slnečný zdroj energie, ktorý mohli využívať aj ľudia z neďalekej osady. Suchá toaleta sa zasypávala ekologicky nezaťažujúcim zásypom, ktorý po čase vytváral masu vhodnú na kompostovanie.

Keď sme odchádzali, pochopil som, prečo chcel Steve vedieť či niečo od cesty nájdem. Ekocentrum bolo účinne schované pred zvedavými očami cudzincov a len tí, ktorí študovali ekológiu alebo tam žili, o ňom vedeli. Predstavoval som si, ako dlho by takáto stavba vydržala bez poškodenia u nás...

S mojim spoločníkom sme navštívili ešte niekoľko miest kde odoberal meracie zariadenia kvality vody až sme sa dostali do mesta . Keďže sa blížil večer a my sme okrem pár chutných kúskov údeného lososa celý deň nič v ústach nemali, rozhodli sme sa zaparkovať a navštíviť miestnu reštauráciu. Ja by som ju nazval rybárskou baštou, pretože tam podávali zväčša jedlá z rýb a iných morských živočíchov. Na prestretom stole nechýbali poháre, do ktorých nám čašníčka okamžite naliala pramenistú vodu s ľadom. Všimol som si vo viacerých reštauráciách, že akýmsi štandardom je poskytovať čistú vodu aj napriek tomu, že si objednáte nejaký nápoj. Chudobnejší človek sa nemusí cítiť trápne, ak sa chce napiť len tej vody , pretože tá je dostupná okamžite.

Keďže sa reštaurácia nachádzala v blízkosti móla pri morskej zátoke a počasie nám prialo, šli sme sa so Stevom po dobrej večeri prejsť. Mólo končilo dreveným zábradlím, popri ktorom sa prechádzala zamilovaná dvojica. Všimol som si, že niečo obzerajú, no keďže mi zacláňali, nebol som schopný zazrieť predmet ich záujmu. Po chvíle, keď odišli, som si všimol, že na zábradlí stojí na jednej nohe čajka. Vyzeralo to tak, akoby ju niekto vystrúhal z dreva a pripevnil pre zaujímavosť na zábradlie. Opatrne som sa k nej blížil lebo som si nebol istý, či je drevená alebo živá. Stála tam na tej jednej nohe nehybne ako skutočná socha. Zamieril som fotoaparát, cvakol spúšťou a .... nič, čajka stála stále na tom istom mieste, no pootočila hlavu ku mne. Začala si ma bezhybne prehliadať svojimi múdrymi očami. Všimol som si, že druhú nohu skutočne nemá a preto stojí len na jednej nohe. Po dlhých minútach vzájomného premeriavania si, stratila o mňa záujem, zaškriekala a odletela.


Keď sa začalo stmievať, rozmýšľal som, ako sa dostaneme naspäť do Seattle, pretože ako som sa dozvedel, ten ležal kdesi na druhej strane morskej zátoky. Netušil som, že nás čaká plavba veľkým trajektom menom Tacoma (), ku ktorému sme sa dostali po niekoľkých minútach jazdy autom. Než sme sa však dostali na trajekt, museli sme počkať na jeho príchod a tak sme čakali v rade áut. Po približne 30 minútach čakania sa autá začali pred nami hýbať, čo bolo znamenie na nalodenie sa. Auto sme zaparkovali v prednej časti trajektu, uzamkli ho a vyšli množstvom schodov do uzavretého priestoru trajektu. Medzičasom sa tak zotmelo, že až vnútri pri svetle som sa mohol rozhliadnuť a zistiť aký je trajekt obrovský. Uprostred sa nachádzali kreslá jedno vedľa druhého až som si pripadal ako v kine. Keďže sme chceli vidieť dobre, sadli sme si dopredu a jazda sa mohla začať.

Po niekoľkých minútach plavby sa začali na tmavom obzore vynárať svetlá nádherne osvieteného Seattle. Snažil som sa tú krásu zachytiť na svoj fotoaparát, ale márne. Neustály pohyb lode v kombinácii s úplnou tmou znemožňovali správne zaostrenie, no aj tak som si spravil pár rozmazaných fotiek nočného Seattle z paluby trajektu Tacoma Nič to, mal som aspoň rozmazanú spomienku


O mexickej reštaurácii a soche ruského revolucionára Lenina
V pondelok ráno sme šli so Stevom navštíviť jeho dobrého priateľa Toma, ktorý bol pred niekoľkými rokmi na návšteve Slovenska aj so svojim 80-ročným otcom Antóniom. Keďže António pochádzal priamo zo a mal správanie gentlmana, začali sme ho volať don António. Na to, že mal don António úctyhodný vek, bol čulý a po odchode svojho syna zo Slovenska sa don António vybral sám na okružnú cestu autom po Európe. To bolo asi pred 8 rokmi a tak som bol veľmi zvedavý, či Tomov otec, pomaly 90-ročný, ešte žije. Vôbec ma neprekvapilo, keď na moju otázku Tom odpovedal, že jeho otec je na cestách krížom po Amerike a samozrejme, že sa chystá do krajiny svojho narodenia, do Španielska.

Tom je veľkopodnikateľ s realitami, no s veľkým srdcom a sociálnym cítením. V Seattle sa snaží poľudštiť opustené chátrajúce haly tovární, ktoré patrili firmám, ktoré už dávno skrachovali alebo sa presťahovali inam. Dnes, v zrekonštruovaných priestoroch budov, ktoré patria Tomovi našli útočisko umelci so svojimi dielničkami či ateliérmi. Keď sme do jedného takého ateliéru vošli, ostal som prekvapene stáť. Vnútri sa na mňa usmievala Barbara. Úplne som na ňu zabudol. Asi pred rokom nás kontaktovali dve maliarky zo Seattle, ktoré pracujú na spájaní maliarov z celého sveta a mali naplánované na Slovensko. Mali sme im sprostredkovať nejaké kontakty a pomôcť s tlmočením. Bolo veľmi milé stretnúť toľko známych tvári ďaleko za oceánom.

Tom, ako rodený Američan žijúci na severozápade USA stratil kontakt s rodnou španielčinou a tak rád vyhľadával možnosť hovoriť španielsky, aby sa mohol precvičovať. Po krátkej návšteve jeho práce nás pozval na obed do neďalekej mexickej reštaurácie. Cestou do reštaurácie sme prechádzali obytnou štvrťou rodinných domčekov, ktoré boli ako inak všetky drevené. Jeden z majiteľov domov mal umelecké cítenie a tak si svoj drevený plot pomaľoval.

Keď sme vošli do reštaurácie, privítala nás plynulou španielčinou statná päťdesiatnička. Tom sa ujal tlmočenia, pretože ani ja ani Steve španielsky neovládame. Keďže bol Tom ich stálym zákazníkom, usadila nás na najlepšie miesto. Nebol to žiadny problém, v tom čase sme tam boli jediní návštevníci. S Tomovou pomocou sme si objednali a ja som zodpovedal majiteľke, ktorá nás obsluhovala obligátne otázky typu, odkiaľ som a kde sa Slovensko nachádza. Očividne to bola pre nich zmena, pretože po kratučkej chvíli sa začali objavovať aj ostatní členovia rodiny a zamestnancov podniku, ktorí boli zvedaví na Európana, dokonca z východného bloku. Hm, zažil som si pri nich svojich 15 minút slávy

Mexický obed kuracie Fajitas bol vynikajúci a hlavne správne pikantný. Obed pozostával z kuracieho mäska v pikantnej paprikovo-cesnakovej omáčke a neodmysliteľnej tortillas. Našťastie som na pálivé jedlá zvyknutý a tak som vyskúšal aj pravé mexické Tabasco, pálivú príchuť do jedla. Ak som mal v tej chvíli v sebe nejakého bacila, určite vzal nohy na plecia a utekal kade ľahšie...

Po dobrom obede sme šli navštíviť ďalšieho Stevovho priateľa, Juliena, ktorý pochádza z . Julien nás privítal v útulne zariadenom byte s veľkou priestrannou obývačkou. Čo ma však najviac prekvapilo bol fakt, že nás Julien privítal s upečeným koláčom a kávičkou. Na osamelo žijúceho muža to bol výkon. Po úvodnom rozhovore, ktorý sa ako zvyčajne točil okolo mojej osoby a krajiny z ktorej pochádzam, sa debata stočila okolo Julienových plánov postaviť so Stevom dom na svojom pozemku na Havajských ostrovoch. Priznám sa, že ma napadla príjemná myšlienka o možnosti niekedy v budúcnosti navštíviť Steva a Juliena na Havajských ostrovoch. Keď mi začali ukazovať fotografie, ktoré tam spravili pred niekoľkými mesiacmi, keď tam boli aj s Tomom, a pýtali sa ma na názor, začal som ten svoj nápad považovať aspoň trošku za reálny, veď kto by nesníval o .

Bol posledný večer môjho pobytu v Seattle a v USA a tak sme so Stevom zašli na večeru do neďalekej Thajskej reštaurácie. Podľa Stevových slov sme mohli ísť kratšou cestou, no chcel mi niečo ukázať. Po niekoľkých minútach chôdze sme sa dostali na malinké námestie ku soche, ktorá mi bola podozrivo povedomá. Keď sme pristúpili k soche bližšie, zistil som, čo mi je na nej tak povedomé. Bola to socha ruského revolucionára V. I. Lenina, ktorá sa do Seattle dostala z Popradu. Nechcel som veriť svojim očiam, no spomenul som si, že nám o soche Steve hovoril pri jeho návšteve Slovenska. Nuž aspoň jedna socha Lenina neskončila v depozitári a zároveň nestraší tak, ako napríklad socha Lenina v , na ktorú som narazil koncom 90. rokov počas môjho pobytu na . Ale to je už iný príbeh.


O ceste do USA, mačkách masérky Nancy a večeri so špiónom CIA
V novembri 2003 som sa v Škótsku počas návštevy mojich priateľov a učiteľov Jill a Russa (všetci ho volajú Russ) dozvedel milú správu. Nancy Monroe, dcéra Roberta Monroea a súčasná prezidentka (ďalej len TMI) ma pozvala na seminár do USA.

Mojou prvou úlohou bolo zistiť, ako sa tam vôbec dostanem. TMI je situovaný v horách neďaleko mestečka Faber v štáte Virginia a tak som hľadal najbližšie letisko, kam som mohol priletieť. Ako prvé som sa obrátil o pomoc na Russa, keďže oni aj napriek vysokému veku (70+) cestovávajú do TMI každý rok. Dozvedel som sa, že najbližšie letisko sa nachádza v približne 70km od Faberu. Potešilo ma tiež, že sa môžem do Charlottesville dostať priamo z s medzipristátím na vo

Priamy let z Viedne do Washington, D.C. v lietadle spoločnosti Airbus trval približne 9 hodín. Keďže sa jednalo o transkontinentálny let, každý pasažier mal k dispozícii vlastný LCD panel, ktorý bol zabudovaný v sedadle nad sklopným servírovacím stolíkom. V príručnej priehradke sa nachádzal zabudovaný ovládač, ktorým bolo možné prepínať kanály, na ktorých bolo možné pozrieť filmy, prípadne si pustiť hudobný kanál rôznych žánrov. Každý pasažier dostal stereoslúchadlá a tak sledovanie filmu, či počúvanie hudby nerušilo spolucestujúcich.

V okamihu, keď sa lietadlo dalo vo Viedni do pohybu, pilot centrálne prepol všetkým cestujúcim kanál, ktorý bol prepojený s kamerou snímajúcou predok lietadla. Mali sme tak možnosť sledovať všetko, čo sa deje pred nami a tak nám hneď bolo jasné, prečo stále neodlietame. K štartovacej dráhe sa pred nami pomalým tempom blížilo 9 ďalších lietadiel. Po rýchlom rozbehu lietadla sme sa prudko odlepili od zeme a začali sme stúpať. V okamihu, keď kamera snímajúca predok lietadla stratila obzor, pilot prepol na pohľad zdola a tak sme mohli sledovať vzďaľujúcu sa zem až kým ju nezakryli oblaky, nad ktoré sa lietadlo po 15 minútach dostalo.

Počas celého letu sme boli na jednom z kanálov graficky informovaní o aktuálnom stave nášho letu. Malé lietadielko sa pomaly posúvalo nad mapou Európy, smerujúc cez Island až nad územie Kanady, odkiaľ sa otočilo smerom nad územie USA. V periodických intervaloch sa na displeji menili údaje o aktuálnej letovej výške, teplote v aktuálnej výške, letovej rýchlosti, vzdialenosti od letiska odletu a letiska príletu, dĺžky letu a očakávanej dĺžky letu.

Let mi ubehol vcelku pokojne a až keď som vystupoval z lietadla, uvedomil som si, že som počas celého letu nevstal zo sedadla Napriek tomu, som nepociťoval žiadne mimoriadne zmeravenie nôh či rúk. Do Washingtonu sme prileteli približne o 22.00 stredoeurópskeho času, no vzhľadom na 6 hodinový posun medzi východným pobrežím a strednou Európou, tam bolo v skutočnosti 16.00! Keďže vo Washingtone jasne svietilo slnko, únavu som necítil. Bol to zvláštny pocit.

Po vystúpení z lietadla ma čakala nevyhnutná imigračná procedúra. Keďže Dulles je obrovské medzinárodne letisko, právom som očakával množstvo pasažierov, čakajúcich na imigračnú procedúru. Pracovníci letiska usmerňovali pasažierov tak, aby bol zabezpečený čo najplynulejší chod. Napriek množstvu vybavovacích boxov, v ktorých sedeli imigrační úradníci, sa tvorili dlhé rady čakajúcich. Stál som za Albánskou rodinkou, kde bola žena minimálne v 6 – 7 mesiaci tehotenstva, muž a podľa všetkého jej rodičia. Ako som ich tak pozoroval, hovoril som si, že ak ich imigračný úradník vpustí na územie USA, ja sa musím dostať bez problémov. Všetko prebehlo bez najmenších problémov. Zodpovedal som pár otázok, priložil dva ukazováky na digitálny snímač odtlačkov, usmial sa do kamery a už som si mohol pokojne povedať, som na území USA. Napriek všetkým výstrahám mojich priateľov, som nezaznamenal diskriminujúci prístup imigračných úradníkov po zistení, že pochádzam z bývalého východného bloku.

Po jednej procedúra ma čakala ďalšia bezpečnostná procedúra pred vstupom do lietadla letiaceho do Virginie. Bol som šokovaný dĺžkou radu, v ktorom stáli cestujúci čakajúci na prechod bezpečnostným detekčným zariadením. Odhadoval som to na dĺžku 300m! Našťastie sme pokračovali pomerne plynule. Jediný rozdiel v bezpečnostnej procedúre, ktorý som zaznamenal na americkom kontinente bol ten, že pred vstupom do detekčného rámu, sme sa museli vyzuť do ponožiek. Pracovníci letiska nám okrem príručnej batožiny snímali aj topánky.

Prechod z priestranného Airbusu do maličkého sotva 30 miestneho lietadla bol šokujúci. Keď som však na palube lietadla zazrel zošúverenú letušku, začal som pochybovať o tom, či toto lietadlo vôbec vzlietne. Podľa letového poriadku sme mali letieť približne 40 minút a tak som si povedal, že to nejako vydržím. Let prebehol hladko a bez najmenšieho problému.

V príletovej hale ma už čakala Nancy, s ktorou ma skontaktovali Russellovci a u ktorej som mal prespať dve noci do začiatku môjho seminára. Nancy pracovala pre TMI ako masérka a vo svojom dome predávala literatúru. V tradičnom drevenom dome nás privítali tri mačky, vlastne jeden z nich bol kocúr. Vždy, keď som nechal pootvorené dvere do mojej izby, vošiel dnu a uvelebil sa na mojej posteli. Rád som nechával dvere pootvorené

Nancy narýchlo pripravila večeru, ktorú som s veľkou chuťou zjedol, pretože som vlastne celý deň nič nejedol. Aj napriek tomu, že bolo len 18.00 EST (časové pásmo východného pobrežia), ja som mal už vlastne polnoc a po celodennom cestovaní som bol unavený. Nancy mi však povedala, že sa každú chvíľu vrátia Jill a Russ, ktorí práve končili svoj seminár. Po ďalšej hodine trpezlivého čakania sme začuli prichádzajúce auto a o chvíľu som sa už objímal s mojimi priateľmi.

Nasledujúce ráno som sa zobudil ešte unavený, no ako mi Nancy poradila, najlepším prostriedkom na dobré prebudenie bol kúpeľ v horúcej vírivej vani známej ako jacuzzi – ešteže som si pribalil plavky Tú mala Nancy postavenú na terase svojho domu.

Hneď ráno ma Russ prekvapil oznámením, že večer ideme na večeru s Joem McMoneaglom, ktorý je autor knihy The Stargate Chronicles: Memoirs of a Psychic Spy (Kronika projektu Stargate: Pamäti psychotronického špióna), v ktorej popisuje svoje pôsobenie v službách C.I.A. počas studenej vojny, kedy využíval svoje schopnosti diaľkového prezerania pri lokalizovaní vojenských základní na území bývalého ZSSR. Bol som veľmi poctený možnosťou sedieť počas večere vedľa Joea a počúvať jeho príbehy plné napätia a nečakaných zvratov. Dozvedel som sa tiež, že sa oženil s Nancy Monroe nevlastnou dcérou Roberta Monroea.

Po pár stretnutiach s ľuďmi, ktorých som spoznal počas môjho pobytu v USA môžem povedať, že nie každý Američan je nadutý a vygumovaný mozog, ako sa všeobecne na nich Európania dívajú. Moje ďalšie stretnutia v TMI to len potvrdili.

Prvé kroky v TMI

Sobota bol deň D, kedy som mal ísť do Monroeovho inštitútu (TMI). U Nancy som sa stihol ešte naobedovať a už sme šli do , hlavnej budovy TMI, v ktorej je realizovaná väčšina seminárov. Názov centra nesie na počesť meno Nancy Penn Monroe, manželky Roberta Monroea.

Po vstupe do drevom obloženej budovy som sa prihlásil u organizátorov seminára, ktorí ma ubytovali v jednej z tréningových izieb. Izbu som nazval tréningovou z dôvodu, že všetky cvičenia sme vykonávali každý vo svojej izbe, resp. v bunkách, ktoré sa nachádzali vždy dve v izbe. Bunka bola uzavretá drevená „krabica“ okolo postele s jedným otvorom, ktorý slúžil ako vchod do bunky. Tento vchod bol suchým zipsom uzatvárateľný zvnútra hrubým čiernym závesom, ktorý zabraňoval prieniku svetla do bunky. Bunka mala dvojité využitie, cez deň slúžila na Hemi-Sync relaxácie a v noci na spanie. Bunka bola okrem postele vybavená aj zvukovou technikou: regulovateľné reproduktory zapustené v stenách bunky v mieste kde ležala hlava, audio zásuvka umožňujúca zasunutie 5mm jacku uzavretých slúchadiel s možnosťou nastavenia hlasitosti, malý prepínač (o ňom si povieme neskôr), klasická lampa umiestnená nad hlavou a pod stropom trojica samostatne nastaviteľných farebných svetiel (modrá, červená, žltá).


Z ubytovacej časti sa schádzalo do spoločenskej miestnosti Fox Den (líščie dúpä) pomenovanej po množstve obrázkov líšok Na pohodlnej sedačke už sedelo zopár účastníkov, s ktorými som sa v krátkosti zoznámil. Väčšina z nich pochádzala z rôznych častí USA, ale aj iných krajín (, , a ). Veľkosť Ameriky dokazoval aj fakt, že mnohí "miestni" cestovali lietadlom do TMI 3-6 hodín! Vo Fox Den sa nachádzalo aj drobné občerstvenie vo forme ovocia, horúcej vody, množstva čajov, či džúsov, ktoré sme si mohli kedykoľvek zobrať.

Celé poobedie bolo venované postupnému individuálnemu rozhovoru dvoch lektoriek s účastníkmi, počas ktorého zisťovali očakávanie účastníkov, zdravotný stav a pod. Po večeri, ktorá sa konala v príjemnom prostredí jedálne, sme sa presunuli do ďalšej budovy.


Návšteva David Francis Hall, The Bob Monroe Research Lab a Robert Mountains Retreat

Bola to vlastne administratívna budova inštitútu, kde na poschodí mala svoju pracovňu aj Nancy Monroe. Na prízemí tejto budovy sa nachádzala prednášková sála nesúca meno David Francis Hall. Tu sme sa oboznámili s programom nášho seminára, navzájom sme sa oficiálne zoznámili (neoficiálne sme sa stihli zoznámiť už oveľa skôr) a nakoniec sme odovzdali do spoločného prenosného trezora naše hodiny a iné merače času.


Od toho okamihu sme sa stali slobodnými od času a jedinou našou orientáciou v jednotlivých aktivitách boli zvony, jeden postavený na starobylej komode a druhy zavesený na stĺpe na terase. Na zvony sa zvonilo keď bol čas na jedlo alebo končila prestávka. Keďže sme prestávky mohli tráviť prechádzkami po vonku, zvonivý zvuk zvona, na ktorý sa udieralo poriadne veľkou skrutkou, nás bezpečne zavolalo späť.

Budovy inštitútu sú postavené na lúke, uprostred ktorej stojí obrovský ružový kryštál. Tento a ešte jeden, ktorý stojí pred domom Roberta Monroea, daroval inštitútu jeden z účastníkov z Brazílie. Obidva kryštály neboli postavené len tak, ale tak aby harmonizovali celé okolie. V blízkosti kryštálu sa nachádzal malý labyrint, ktorý bol tvorený tehličkami zapustenými do zeme. Cez prestávku sme si mohli kedykoľvek spraviť meditáciu chôdzou po labyrinte a keďže nám počasie prialo, každú možnú chvíľu sme trávili von.

Spočiatku mi robilo veľké problémy vykonávať jednotlivé Hemi-Sync cvičenia, ktoré sú vlastne vedenými meditáciami, pretože časový posun činil rovných 6 hodín a ja som bol poriadne nedospatý. Na moje šťastie som mnohé cvičenia už dobre poznal a tak som si dovolil prespať ich. Keďže mám s Hemi-Syncom dosť dlhé skúsenosti, pobyt v TMI bol pre mňa zaujímavý viac z pohľadu lektora.

Jeden večer bol venovaný téme „remote viewing“ alias RV. Znovu sme sa presunuli do David Francis Hall, kde nám bola zadaná úloha. Na základe zadaných zemepisných koordinátov (zemepisná šírka a dĺžka) sme mali opísať veci, ktoré uvidíme. Po skončení nášho pokusu sme si „porovnávali“ výsledky našej práce. Samozrejme, že sme boli zvedaví na to, čo sa tam skutočne nachádzalo. Po krátkej prestávke, sa svetlo v sále vyplo a nasledoval zaujímavý dokument. Na projekčnom plátne sa objavila fotografia mne neznámeho mesta s údajmi o polohe. Nejaký hlas popisoval čo vidí pomocou RV. Hlas som spoznal, patril môjmu známemu spred pár dní, Joeovi McMoneaglovi. Presnosť s akou popisoval obraz mesta na fotografii bola neuveriteľná. Po skončení premietania dokumentu sa zapálili svetla a do miestnosti vstúpil Joe. Mal zaujímavú prednášku plnú príbehov, z ktorých niektoré som poznal z našej spoločnej večere. Joe prišiel medzi nás ešte raz a to posledný deň nášho pobytu v TMI. Využil som príležitosť a požiadal som ho o spoločnú fotografiu.


Raz poobede sme sa vybrali na návštevu do tretej budovy, ktorá patrila do areálu TMI, do výskumného laboratória, kde sa vyvíja technológia Hemi-Sync a kde sa vykonávali všetky tie zaujímavé cesty, o ktorých písal Bob a iní autori vo svojich knihách. O zážitkoch v TMI písalo niekoľko autorov, u nás je známy len Ken Eagle Feather, ktorého kniha Putování se sílou vyšla v českom vydaní.

Rozhovor so zástupcom vedúceho výskumu bol zaujímavý a podnetný. Mali sme možnosť pozrieť si techniku, ktorú používali už za Bobových čias. Upozornili nás, že sme poslední, ktorí vidia laboratórium v podobe, akú poznal aj Bob. O pár dní sa plánovalo začať s modernizáciou laboratória.

Taktiež sme si pozreli pravú a nefalšovanú CHEC jednotku (Controlled Holistic Environmental Chamber), v ktorej sa nachádzali všetci výskumníci vedomia.


Posledné poobedie, ktoré sme trávili v TMI bolo venované návšteve domu Roberta Monroea, ktorým nás sprevádzala Nancy Monroe. Bob si svoj dom postavil v horách 5 – 8 km ďaleko od TMI. Závetom stanovil, že sa jeho dom prestavia na ďalšie výcvikové centrum Roberts Mountain Retreat.


Nuž, absolvovanie seminára v dome Roberta Monroea môže byť veľmi príjemné, omnoho domáckejšie a osobnejšie, keďže sa osobný duch tohto velikána v dome nedá zaprieť. Izby boli oveľa útulnejšie zariadené...


... a aj pracovne spiaca „krabica“ bola modernejšie zariadená.

Posledný deň bol venovaný lúčeniu sa so spolupútnikmi na cestách vedomím a odchodom z prekrásneho prostredia TMI. Odchod bol veľmi ťažký, pretože som za ten týždeň nadviazal skutočné priateľstvá s ľuďmi, ktorých som už možno videl naposledy. Cesta na letisko minibusom z TMI bola dlhá a smutná. Viezli sme sa po skupinkách tí, ktorí mali plánovaný odlet v približne tom istom čase. V Charlottesville som nastúpil na lietadlo, ktoré ma viezlo do Washington, D.C., odkiaľ som mal namierené k môjmu priateľovi do Seattle. Netušil som ešte, čo ma v Seattle čaká, no to je už samostatný príbeh.