WhiteWolfSixov cestopisník

Tak som sa po dlhšej dobe znovu dostal do krajiny, ktorá je na východ od Slovenska. Súčasťou projektu, do ktorého je zapojených 6 EÚ krajín sú aj pravidelné vyhodnocovacie stretnutia. To prvé sa konalo v rumunskej Bukurešti, kam som sa vydával po prvý krát vo svojom živote.

Našťastie naša nízkorozpočtová letecká spoločnosť začala lietať do Bukurešti už v minulom roku a tak som vedel, že cesta bude pomerne jednoduchá. Netušil som, čo ma ráno, v deň odchodu bude čakať. Let z Bratislavy o 12:50 mi celkom vyhovoval, znamenalo to, že nemusím príliš skoro vstávať. Na internete som si pozrel, že autobus s odchodom 7:40 z Banskej Bystrice má príchod do Bratislavy tesne pred 11:00, čo mi celkom vyhovovalo.

Ráno vozíme dieťa cez celé mesto do školy a tak sme sa dohodli, že ma vezmú trochu skôr na autobusovú stanicu, aby som autobus mohol kľudne stihnúť. Odchádzali sme pomerne v pohode, pretože do odchodu autobusu mi ostávalo dosť času a tak aj prípadná dopravná špička nemohla spôsobiť, žeby som ten autobus nestihol. Keď sme o 7:29 zabočili k stanici, s úľavou som si vydýchol, rozlúčil sa so synom i manželkou a vykročil som k nástupišťu, z ktorého odchádzajú autobusy nielen do Bratislavy. Na pol ceste medzi autom a nástupišťom som zahliadol, ako sa pohol jeden autobus a pomaly sa odo mňa vzďaloval. Keďže bolo len 7:30, neznepokojoval som sa a pomaly som kráčal k nástupišťu. Až z vývesky som zistil, že informácia z internetu bola nepresná. Podľa všetkého mi odišiel pred nosom jediný autobus, ktorým som sa mohol dostať do Bratislavy tak, aby som bez stresov stihol svoje lietadlo. Rýchlo som zavolal manželke, aby sa vrátila späť, pretože bola šanca, že môžme autobus dobehnúť vo Zvolene, ktorý je len 20km ďaleko od Banskej Bystrice. Prešlo celkom 15 minút od odchodu autobusu, kým po mňa prišla späť na stanicu, s dieťaťom ešte stále na zadnom sedadle.

Vyrazili sme s malou nádejou do Zvolena, medzitým som zavolal do školy, aby som vysvetlil, že dieťa príde trochu neskôr do školy. Hnali sme sa po dialnici tak rýchlo, ako sa len dalo, no časový rozdiel 15 minút sa mi zdal príliš veľký. Dorazili sme na autobusovú stanicu vo Zvolene a behom som išiel oproti autobusu, ktorý mi ušiel v Bystrici. Aj tu sa už autobus "odlepil" od nástupišťa, no keďže som mu išiel v ústrety, vodič ma zbadal a zastal mi.

Konečne som sedel vo svojom autobuse, ktorý mal namierené do Bratislavy. Poobzeral som sa a s prekvapením som zistil, že v autobuse sedia okrem mňa ešte ďalší traja cestujúci a najbližšia zastávka bola v Nitre. Cesta prebehla plynule a do Bratislavy sme dorazili dokonca o celých 10 minút skôr, ako mal autobus naplánovaný príchod.

Letisko v Bratislave sa pomaly rozrastá, no stále je to také malé provinčné letisko, ktoré sa ani v najmenšom nemôže porovnávať s letiskom v Prahe či vo Viedni. Služby sú stále na nízkej úrovni, no predsalen sa zlepšila ponuka občerstvenia v hale za pasovou kontrolou. Objavil som tam v jednom bufete, že predávajú malý kúsok pizze Hawaii, ktorá sa práve dopekala.

Na letisku som na šťastie žiadne problémy nezažil, odlet bol úplne presný, dokonca sme do Bukurešti dorazili o 20 minút skôr. Letisko, na ktorom sme pristáli, bolo svojou veľkosťou podobné tomu v Bratislave, no po stretnutí s človekom, ktorý ma čakal a mal zaviesť do hotela, som sa dozvedel, že som pristál na letisku vyhradenom pre vnútroštátne lety. O chvíľu mali pristáť ďalší členovia našej skupiny, z rakúskeho Innsbrucku a tak sme sa ponáhľali na medzinárodné letisko, ktoré bolo našťastie pomerne blízko.

Cestou z letiska do hotela v centre Bukurešti som si všimol veľa špiny, ktorú mohli vytvárať mnohé staveniská, no stále rastúca automobilová doprava silne prispievala k tomuto nepeknému obrazu mesta. , v ktorom sme boli všetci ubytovaní, ma veľmi milo prekvapil svojou úrovňou ubytovania. Hotel sa nachádza v obrovskom parku rovnakého mena, v ktorom sa nachádza aj múzeum rumunskej dediny, ktorá však bola od hotela dosť ďaleko.

Po nevyhnutnej registrácii som dostal do ruky kľúč od svojej izby a informáciu o možnosti pripojiť sa do internetu pomocou bežného sieťového kábla. Keď som na izbe zistil, že kábel som zabudol doma, na recepcii som bez slova dostal ich káblik. Všimol som si, že tých káblov mali na recepcii dostatočne veľké množstvo tak mohli každého ubytovaného návštevníka uspokojiť. Kto by sa chcel pripojiť k netu bez vlastného počítač, mohol využiť malú miestnosť, hneď vedľa recepcie, ktorá bola zariadená ako obývačka a na jednom stolíku stál zapnutý PC s pripojením do netu.


Útulne a moderne zariadená izba ma skutočne milo prekvapila, teplé farby oranžových stien a staroružových poťahov či závesov mi vyhovovali.



V hoteli sme mali zabezpečené len ubytovanie s raňajkami a tak sme každé jedlo mali v inej reštaurácii. Prvý večer sme strávili v tradičnej rumunskej reštaurácii s nádychom hlbokého socializmu, v ktorej hrala živá hudba tradičné rumunské piesne. Speváci sa vždy pekne po sebe striedali, nikdy nespievali viac ako jeden naraz. Jedlo bolo dobré, dal som si grilované kuracie prsia so zemiakmi a šalátom. Porcia bola poriadne veľká, no keďže som cez deň veľa nejedol, s jej "sprášením" som problémy nemal.

Druhý deň ráno som zašiel do hotelovej reštaurácie, ktorá bola postavená v samostatnej budove. Rozmanitosťou raňajok som bol nemilo prekvapený. Obrovský stôl, ktorý obsahoval raňajkové menu, bol v podstate poloprázdny. Na pitie sme dostali kávu a čistú vodu, kto chcel džús, mal smolu. Výber pečiva bol zredukovaný na biely toastový chlieb, ktorý mal dokonca nasládlu chuť. Na raňajky mäso nemusím, no tu som si dal párky s horčicou, pretože to ostatné moc chutne nevyzeralo. No čo už, služby zaostávajú nielen na Slovensku. Avšak obedy a večere boli v reštauráciách tak veľké, že sme mali čo robiť, aby sme ich dojedli. Škoda, že v ponuke napriek tomu, že sú prímorský štát, nemali skoro žiadne ryby. Ryby pre nich pravdepodobne nie sú jedlom.

Cez deň mesto naozaj nevyzerá veľmi pôvabne. Elektrické vedenie je ťahané vzduchom krížom krážom a tak pri pohľade na oblohu si ich nemôžete nevšimnúť.

Večer je to o trochu lepšie, no človek sa nemôže zbaviť pocitu zbytočného megalomanstva, ktorého korene položil bývalý diktátor Nicolae Ceauşescu.


Aké je teda dnešné Rumunsko? Ťažko povedať. Určite je plné rozporov. Na jednej strane veľa luxusu, bohatých a úspešných, na druhej strane veľa chudoby a biedy tých menej šťastných. Toto všetko je možné v plnej "kráse" uvidieť priamo v Bukurešti.