„Ja spím. Snívam.“, hovorim si.
Otváram oči a vidim lúku plnú kvetou. Stromy. Vietor hladí vlasy neďalekému lieskovému lesu. Široká pláň trávy a farebnej krásy je však nedotknutá. Otáčam hlavu a uvedomujem si stale viac vecí, ktoré hovoria: „Toto je sen.“, doslova počujem ako sa tieto slová točia okolo mojej hlavy i v nej.
Nesmelo som vykročil. Prijemny chlad lesa zanechávam za chrbtom a stúpam po dusnej horúčave lúky pod čiernou oblohou. Čiernou ako smola, horúcou ako smola, ťažkou ako smola. Proste kráčam a hľadám čokoľvek, čo by ma zabavilo. Po chvíľke prázdnoty vo svete, ktorý tak verne poznám, si spomeniem: „Toto je môj sen. Ja som tu pán. Môžem tu robiť, čo chcem. Čo len chcem!“, ozvena udiera do stien mojej hlavy.

Čo sa deje ďalej si každy vie predstaviť, nemusím písať viac. Proste klasický LD, stav ktorý dokáže mnoho ludí privodiť tréningom. Tréningom, ktorý nás vráti do detských čias, kedy sme snívali s otvorenými očami.

„Preboha, čo robím?“, zaduní myšlienka v mojej hlave a zmätene sa začnem obzerať.
Slniečko hrej a začína krásny teplý jesenný deň. Listy ešte neopadali, dokonca sú stále zelené. Vietor sa s nimi hrá a skúša, či sú pripravené lietať. Čoskoro si vezme ich dušu a odnesie ju do teplých krajín kde budú zimovať a na jar ich opäť prinesie späť.
„No listy sú fajn aj vietor aj to, že je teplo, ale čo tu robim?“, ďalšia myšlienka trhá moju meditáciu. To si preboha človek nemôže ani v kľude zafilozofovať? Vetrík mi pohladil vlasy a nádherná obloha plná oblakov upútala moju pozornosť. Oblaky, oblaky toľko veľa môžu povedať. Prečo mlčia. Toľko zažili toľko videli. Prečo mlčia.
„Čo tu robím! Toto nie je dobré miesto a ak by bolo dobré, tak je to nesprávne oblečenie!“, už nemôžem zniesť ďalšie podobné myšlienky, pozerám sa na seba. Kde to vlastne som. Takže som na vedľajšej ulici od môjho domu, stojím pred obchodom. Zvláštne ľudia chodia okolo, ale prečo sa tak divne pozerajú. Pohľad mi zíde nižšie. Šlapky. Tepláky. Tričko. Smetný kôš.
„Dor*t*! Čo tu robím ja som išiel vyniesť smeni! Čo robím pred obchodom?“, zmätene cúvam a idem späť k domu vyniesť smeti a domov.

Pocity opísať netreba. Len upresním. LL – Lucid living. Nechtiac a predsa. Žiť život ako LD. Nemožné?

Ked som bol dieťa, viedol som si denník snov. Nie preto, že mi niekto povedal, že mám, alebo som to niekde čítal. Vobec nie. Sám od seba. Postupne som si vypestoval veľmi silnú snovú pamäť a ešte na prvom stupni základnej školy som si začal plne uvedomovať sny a začal som ich ovládať. Mal som zhruba 9-10 rokov. Do vtedy som nepočul o LD ani o špiritualizme. A trvalo poriadne dlho, kým som sa k tomu dostal. Bola to hra. Bol to druhý živok, ktorý som žil. Bol to boj. Až kým sa život nezmenil na začarovaný kruh...

Prečo som prestal? Prečo vlastne? Mal som vtedy cca 16 rokov možno už 17. 6 rokov LD takmer každú noc, tie noci kedy nie by sa dali spočítať a nebolo by ich ani 100. Vo sne som mohol robiť, čokoľvek som si zmyslel. Absolútne nič, skutočne nič, nebolo prekážkou. Tak prečo...

Prečo, proste prišlo lucidné žitie, LL ak chcete. Vtedy som stále nebol v kontakte so špiritualizmom. Prebúdzanie sa do reality bolo úplne iná káva ako prebúdzanie sa do LD. Stát pár minút v pivnici pred dverami s nákupom a skúšať kľúče, ktoré mám pri sebe a nechápať, že prečo to nejde; ísť na vlak s hrnom plným kyslej kapusty; alebo spomínané nakupovanie so smeťami. Pár príkladov. Začarovaný kruh spánku a bdelosti. Či som už spal alebo bdel moja mysel mala vlastný režim.

Musel som prestať. Veľmi rýchlo. Netrvalo to našťastie dlho. Prestal som ovládať sny a ak som sa do nejakeho zobudil hneď som do neho opäť zaspal. Všetko sa vrátilo do normálu.
Teda takmer všetko. Stále mám v hlave alarm na nočné mory. Vždy, keď nejaká príde, zazvoní a ja som hore a zopakujem staré známe vety:

„Toto je môj sen. Ja som tu pán.“

Veľmi zaujímavý príbeh. Áno, niekedy môže robiť problém vedieť rozlíšiť snovú realitu od tej každodennej a v takom prípade je vedomé opustenie "života v snovej realite" správny krok.

Azmodan,

Zaujímavé. Takmer pred 20 rokmi som dokazala snívať o tom čom som chcela, dnes už nie.

Netúžiš sa niekedy k tomu vrátiť?

Vzdy to láka.
ale uz je to skoro 10 rokov takze to nie je velmi silne - popravde nikdy to nebolo silne.
Niekedy mi to na chvílku chýba ale potom to opat ustúpi. Obcas ked alarm zazvoni tak si ten pocit uzijem ale nikdy neostanem na dlho.
Ked som mal horsie obdobia tak samozrejme sa mi vratit chcelo ale nevratil som sa.

Je to za mnou naucil som sa dost veci, hlavne co sa tyka alarmu, ktory vyuzivam nie len pocas nocnych mor.
Teraz sa uz vratit nechcem.