(PHOTO WIKIPEDIA)


Vreštibúdku nemám od roku 1995. V tom roku som opustil rodnú hrudu a vydal sa do hlavného mesta na štúdiá. Ehm, štúdiá...žúry...nechajme to

Niežeby bol problém zaobstarať si a nainštalovať vreštibúdku na internátnej izbe, niektorí machri dokonca mali aj satelity ... onen zapeklitý “problém“ bol skôr v tom, že v skrini som mal elektrickú gitaru a kombo, na stole poctivý vietnamský doubledeck a kopu kaziet s dobrou muzikou... a tak som sa počas hýrenia zbavil závislosti na flippingu cez kanály.

Po skončení školy som už mal svoj pracovný notebook, na ktorom som mohol pozerať filmy...zvuk cez vežu (stará aiwa, úplne našrot, nič nefunguje ale zosík hej )
Vreštibúdka sa dnes vie už schovať aj do TV tunera k PC, no ani tentokrát nezabodovalo toto médium. Internet a filmy zahoja všetko, čo treba, a výber je na mne.

Na dva roky sa démon brainwashingu pomstychtivo nasťahoval ku mne, neodolateľne
pod pláštikom príchodu mojej milovanej a nášho sťahovania do domčeka v Horskom Parku. Drahá mala TV a trvala na jeho vytrvalom využívaní, spolu s kokeršpanielom si vedeli hovieť pred telkou...dokonca zaspávať, čo som frflal už, lebo to je sakra nezdravé...
Moja drahá zmenila smer svojej cesty, a poviem otvorene, nebola to telka, čo mi chýbalo...

Podnes je tomu tak. Priznám sa, starnem, a ruší ma, ak na posedení s priateľmi bliká magické oko...nemám a nechcem. Nepotrebujem si nechať tlačiť cielené, manipulované a selektované informácie o stave sveta, kopy mŕtvol a negatívnej energie nemienim absorbovať... Chcem ho dýchať, žiť, a trošku aj fotografovať